RANDOM

ROK 2019 – mal byť ten môj

Začiatkom každého roka si stanovím 101 cieľov, ktoré by som chcela počas nasledujúcich 365 dní dosiahnuť.

digital art, draw, and fashion image

Áno, divné. Nie, nie som jediná, ktorá to robí. 

Myslím si, že rok 2018 bol v mojom živote prelomový a tak povediac bol TEN MÔJ, len som o tom nevedela a naivne som vchádzala do nového s víziou, že TENTO JE TEN MÔJ!

u ž    a s i     t u š í t e..

Šiesty mesiac podáva štafetu JÚLU a ja som sa zasekla v časopriestore. Doslova visím niekde na začiatku januára a čakám na tu správnu chvíľu. NECHODÍ a s týmto prístupom ani nepríde.

Ako dospelá osoba, ktorá dostáva vreckové za 8 hodinovú prácu, ktorú vykonáva 5 dni v týždni si život moc neužijem. Ten sa mi začína až v piatok po 16,00 hod. a končí v nedeľu na sklonku pondelka. Z duše a úprimne, nepáči sa mi život dospeláka. Preto som si povedala, že by bolo na mieste si povinnosti oddialiť až dokým mentálne nevyspejem. Hrubý odhad je 5 rokov, čo zodpovedá vysokoškolskému štúdiu.

Isteže ani toto rozhodnutie nie je prechádzka ružovou záhradou, už len prijímacie skúšky sa na mne podpísali vo forme prvej šediny (10 júl 2019).  Nehovoriac o dávno pochovaných pocitoch stresu, paniky a strachu, ktoré sa zjavili ako blesk z jasného neba a terorizovali moju osobu po dobu 2 mesiacov. O tom sa však rozpíšem v pripravovanom článku (ps. ešte ho nepripravujem)

Keďže stres je zákerný a sem tam má potrebu zočiť svetlo sveta, nepotrvalo dlho a už som trpela na bolesti krku. Postupne sa stupňovali a neutíchajúce kŕče ma donútili navštíviť odborníka.

A TO NIE JE VŠETKO:

Po dvoch rokoch sa  imunita rozhodla, že povolí a nechá chorobu, nech sa poriadne na mojom tele vyblázni. Kašeľ striedal sopeľ, jeho zasa nádcha a tu sprevádzala vytrvalá bolesť hlavy. Jediné, čo moje telo -postrádalo- bola horúčka! Doteraz neviem, kde  sa táto fešanda zabudla, ale jedno je isté party pokračovala aj bez nej.

V práci som vytvárala jeden pruser za druhým, tieto počiny mali veľmi priaznivý vplyv na psychické zrútenie sa.

Dni sa nezaobišli  ani bez SLZ. Keď spomínam slzy, mám na mysli vodopády sĺz. Dokázala som plakať doma (nič nezvyčajné), v kine (vybočila som zo svojej komfortnej zóny), v aute  a  aj v práci (vrchol extravagancie). Po týchto prekonaných métach som dospela k záveru, že si privlastním iný rok.

Svoje nešťastné obdobie by som vedela zhmotniť formou vydania knihy, tým chcem len naznačiť, že toto je zlomok toho, čo sa za posledného polroka pokašlalo. Na druhej strane aspoň je o čom písať.

 

ĎAKUJEM A NENAKAZTE SA NEGATIVITOU!

1 komentár

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.